reklama

Na hrane (I.)

Konečne som dobehol na zastávku električky, celý udychčaný a zmätený. Kde sú? Už tu mal čakať dohodnutý odvoz. Zrazu zapískali kolesá a zastavilo pri mne čierne auto. Ani som sa nepozrel dnu a rýchlo som nasadol. Sedeli v ňom traja chlapi. Neskôr sme už na seba nevideli, lebo sme sa dostali preč z dosahu pouličného osvetlenia. Vôbec som si nevšímal cestu a ani nechcem vidieť kadiaľ ideme. Z mesta sme vyrazili už pred dvoma hodinami, a až teraz som si začal prehľadávať vrecká. Konečne som sa dostal aspoň na chvíľu zo šoku. Hľadal som pas, o dvadsať minút máme prejsť cez hranice s Ukrajinou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Cesta je strašne zdĺhavá, pretože musíme ísť po bočných cestách, aby sme nenarazili na kontrolu. Srdce sa mi rozbúšilo, keď som si uvedomil, že v kufri auta je ukrytý malý arzenál. Ešte nikdy som nestrieľal, dúfam že ani nebudem musieť.

 Toto všetko sa nikdy nemuselo stať. Keby nebolo tej hlúpej stávky. Keby som nebol ... je neskoro. Zastavujeme na colnici, už na nás kýva postava v zelenom, aby sme sa zaradili do jazdného pruhu. Keď som koncom júla odchádzal z domu, netušil som že už v októbri to budem ľutovať.

 Vybral som sa s dvoma kamarátmi na skusy do sveta, ako sme to nazvali. Doma nás tá jednotvárnosť už nebavila, tak sme zobrali posledné rezervné zásoby peňazí. Niečo sme vydrankali od rodičov a šli sme ... hm, že do sveta, do Košíc. Pre nás osemnásťročných to bolo predsa len viac, akoby sme sa mali celé dni vyvaľovať na miestom kúpalisku. Slobodu sme si začali užívať hneď po príchode. Keď sme sa ubytovali, vybehli sme do mesta a už si ani poriadne nepamätám kedy sme sa vrátili späť. Ráno nám bolo všetkým poriadne zle z prehýrenej noci. Po sprche a skromných raňajkách sme vyrazili opäť do mesta. 

Začínalo leto a vzduch sa od tepla triasol. Kvapky potu mi stekajú po chrbte. Tričká sa nám lepia na telá a v ústach máme strašné peklo. Takže slnko ešte nezapadlo a už sme sedeli v jednom vykričanom bare. Objednali sme si a rozpitvávali stratégiu na ďalší deň. Spočiatku som si ani nevšimol že sem akosi nepatríme. Traja mladí, ako nás neskôr volali, chlapci v rifliach a tričkách. Vychutnávali sme chladný nápoj zaborený v masívnych kožených kreslách pri tlmenom osvetlení. Takto sme tam sedeli až do večera. Zajtra keď bude takéto teplo tak si so sebou zoberiem ventilátor, ozval sa Lebo. Je to jeho prezývka, ktorú dostal z dvoch dôvodov. Prvý je kvôli holej lebke a druhý bol ten, že na každú otázku Prečo? zvykne odpovedať jednoducho: Lebo. Nemusím sa ho ani pýtať prečo, pretože odpoveď poznám. Vlastne sa mu nečudujem aj teraz o desiatej večer je vonku dusno. Lebovi nikto neodpovedal, všetci traja sme na chvíľu stíchli a každý z nás sa ešte snaží zo seba dostať nejakú rozumnú vetu. Našťastie je tu vo vnútri klimatizácia a je to znesiteľnejšie ako tá Sahara za dverami. Teraz prehovoril Karol: Ľudia, preboha žite! Veď sme tu ešte len druhý deň a pred nami je ešte dlhá druhá noc. Včera ti nestačilo?, spýtal som sa ho a pripomenul dnešné ťažké ráno. Vetu som ani nedopovedal, keď sa začali v bare rozliehať prvé decibely pesničky z nápadnej aparatúry pri okne. Karol len mávol rukou, kývol na čašníka a objednal ďalšie kolo. Čašník priniesol dve fľaše šampanského, Čo ti šibe? Čo oslavujeme?, pokúšal sa prekričať hudbu Lebo. Musíme mať dôvod na oslavu? Zhodli sme sa na tom, že nie a pripili sme si na to, aby už konečne začalo pršať. Onedlho sa bar zaplnil a všimli sme si nezvyčajné osadenstvo. Lenže nezvyčajné sa zdalo len nám. Boli to všetko pravdepodobne stáli zákazníci. Chlapi ako hory so zlatými obojkami na krku, v kožených kabátoch a určite veľmi drahých košeliach. Okolo nich sa motali mladé paničky alebo slečny v odvážne krátkych sukniach so zlatými závažiami na prstoch. Nedbali sme na ostatných a zabávali sme sa ďalej. Letné hity už sú v plnom prúde, alkohol tiež a my sa už tackáme na parkete.

Onedlho sme napriek povzbudzujúcim nápojom pocítili únavu a tak sme si sadli na svoje miesta. Zaboril som sa do kresla a rozhliadol po bare. Na konci miestnosti som medzi dvoma umelými palmami zbadal sedieť dievča. Bola sama.

 Nevidel som jej dobre do tváre, pretože dym z cigariet sa dal krájať nožom. Mala blond vlasy, ktoré jej padali na plecia a pred sebou mala na stole drink. Hej chlapci! Všimli ste si ju?, kývol som hlavou k nej. Karol bol zaujatý svojím pohárom šampanského, tak sa ani neotočil. Lebo len zahundral: A čo má byť? Je celkom pekná, ale o teba by ani nezakopla. To Lebo nemal hovoriť. To si len ty myslíš, veď uvidíme. Kývol som hlavou na čašníka. Ja nechcem už nič, čo ma chceš zabiť?, povedal Karol, ktorý si všimol môj pohyb. Čašník prišiel ku stolu a s trochu ľahostajným tónom sa spýtal: Môžem vám nejako pomôcť? Áno, prineste prosím tej slečne vzadu ešte jeden drink na môj účet. Čašník ostal trochu v rozpakoch: nemyslím, že je to dobrý nápad. Podgurážený alkoholom som mu len odvrkol: to nie je váš problém. Platím ja, nie? A mohli by ste klimatizáciu dať o stupeň alebo aj o dva vyššie? Už sa tu nedá dýchať. Bledý len niečo zamrmlal a odišiel za barový pult. Čo ti šibe?, ozval sa znovu Karol, veď nás odtiaľ vyhodia. Prečo by mali? Veď som len ozval jednu babu na pohárik, nedal som sa. Lebo sa len zasmial: ha, to si fakt myslíš, že sa ti ju podarí zbaliť? Si chorý? Dám stovku na to, že ťa okašle. Čo tak dvesto?, povedal som presvedčený o mojom úspechu. Ja dám proti tebe päť kíl, pridal sa Karol. Súhlasím, povedal som rozhodne. Obidvaja sme zazreli na Leba: OK, dávam do hry päť stovák. Podali sme si ruky a pripili si na stávku dúškom perlivého vína. Nato sme sa všetci otočili a sledovali sme čašníka ako našej neznámej nesie objednaný nápoj. Prehodil s ňou zopár slov. Ona sa otočila, zodvihla pohár a usmiala sa. Mala veselé oči a pekný úsmev, ako modelka v reklame na zubnú pastu. Zobral som svoje šampanské a pozdravil som ju. Bola to len chvíľka, no ja som mal pocit, že mám vyhrané. Lebo sa ku mne nervózne otočil: len aby z toho neboli problémy. O chvíľu sem dobehne nejaká gorila a „zruší“ teba aj nás dvoch. Len som mávol rukou: tomuto hovorím závisť, a žmurkol som naňho. Keď dopije, pôjdem k nej a opýtam sa či si môžem prisadnúť. Karolovi to bolo jedno, bol presvedčený že zlyhám. Rozvalil sa v kresle a pozeral sa na plný parket. Možno tiež hľadá svoju obeť. Chvíľu som čakal a rozmýšľal ako sa jej prihovorím. V mojich úvahách ma prerušil Lebo: Hej, Gigolo!, potriasol mi plecom, niekto si k tej tvojej kráske prisadol. Pozrel som sa tým smerom a po chrbte mi prebehol mráz. Pri blondíne sedeli traja muži. Dvaja boli ako všetci ostatní, mali kožené bundy (preboha, ako sa môžu takto naobliekať, keď je také neznesiteľné teplo). Jeden mal čierne havranie vlasy a na líci mal jazvu. Druhý obsadil celý gauč, bol to obor s prasačiou hlavou. Ten tretí bol úplne odlišný, mal bielu košeľu s krátkym rukávom a svetlé nohavice. Práve sa o niečom rozprávali s dievčaťom, ktorej som poslal drink. Karol precedil cez zuby: toto nevyzerá dobre, mali by sme... . Nestihol ani dopovedať vetu a meravo sa pozrel smerom k blondínke. Otočili sme s Lebom hlavy tým smerom. Od jej stolu k nám kráčali dvaja chlapi, obor Prasačia hlava a ten v bielej košeli. Prišli až k nám, zastali pri stole a ten v bielej košeli si nás troch premeriaval. Nepovedal ani slovo, za ním stál obor a pukal prstami. Prehltol som slinu, nezmohol som sa ani na slovo, tobôž na útek. Pozeral som sa na stredne vysokého chlapa v bielej košeli. Mal blond vlasy začesané dozadu, povýšenecký pohľad a malé jamky na lícach. Košeľu mal rozopnutú a na krku mal hrubú reťaz s veľkým písmenom „Z“. Jednou rukou sa držal okolo pása a podopieral si druhú, ktorú mal na ústach. Tváril sa, že premýšľa a mračil sa. Na každom prste mal prsteň, už som len čakal, že ten za ním vytiahne s pod pleca devinu a odvedú nás do tmavej uličky a ... ani nechcem vedieť čo sa teraz stane.

S Karolom sa nám stretli pohľady: Čo teraz?, prebehlo mi hlavou. Blonďák ovešaný zlatom zrazu prehovoril: No čo mladí, už neviete čo robiť od nudy? Ticho. Čo? Stratili sme reč? Asi nie ste tunajší, keď pozývate moju sestru na pohárik. Máte šťastie, že sa za vás prihovorila. Ale ak by to bola nejaká moja pipka, tak by vás odtiaľto odprevadil tuto kamarát, ukázal na Prasačiu hlavu. Ja..., my, nevedeli sme..., ozval som sa. To je v poriadku, dnes mám dobrý deň, ale nenechám to len tak. Bolo by dobré keby ste to nejako napravili. Ako?, opýtal som sa horlivo. No, dajme tomu, že od zajtra potrebujem nového čašníka, tento je dosť nespoľahlivý. Prosebne som sa pozrel na Karola, ktorý je vyučený čašník a už robil barmana. Karol si všimol môj pohľad a skoro nebadane ňou zakýval na protest. S dôrazom na to slovo SKORO, pretože si to všimol aj Blonďák a zvolal: Ty! Kučeravý dúfam, že nebudeš mať nič proti. Bol to skôr rozkaz ako želanie. Karol súhlasil, alebo skôr musel súhlasiť. Dobre príďte sem zajtra o siedmej večer. A pre vás dvoch sa tiež niečo nájde. Dúfam, že nemáte zajačie úmysly (presne na to som teraz myslel) aj za malé službičky som ochotný dobre zaplatiť. Aké službičky?, vyhŕklo z Leba. Vieš čo?, ešte pred tým ako pôjdete, si zapamätaj jednu užitočnú vec: Zola sa nesmieš nikdy nič pýtať. Dúfam, že som to povedal dosť jasne. Ešte nejaké zbytočné otázky? Všetci traja sme zamrmlali, že všetko je jasné. No to som rád, takže sa teším na vás zajtra presne o siedmej. Môžete ísť. Už, už som šiel povedať, že zaplatíme účet a hneď pôjdeme, ale Blonďák – Zolo si zdvihol ukazovák k ústam a naznačil, že mám byť ticho. To je na účet podniku, poznamenal. S Karolom a Lebom sme sa rýchlo postavili a ponáhľali sa k východu. Cestou na ubytovňu nikto nepovedal ani slovo, všetci sme ale vedeli aký máme zmätok v hlave po dnešnom večeri. Na izbe sme sa zvalili každý na svoju posteľ. Prvý sa ozval Karol, počúvajte neviem ako vy, ale ja z toho nemám dobrý pocit. A vôbec, robiť pre nejakého tunajšieho bossa nie je žiadna výhra. Lebovi to tiež nebolo práve po chuti. Súhlasil som s nimi, lenže všetci sme vedeli, že sa nemôžeme len tak zbaliť a zdúchnuť domov. Viete čo? Čo keby sme tam zajtra šli a potom sa uvidí. Veď ty Karol môžeš robiť ako barman a v takom bare určite veľmi dobre platia. Navyše hovoril, že bude mať niečo aj pre nás dvoch, povedal som rozhodne aj keď som sa snažil zakryť neistotu v hlase. Chvíľu sme o tom ešte diskutovali a zhodli na tom, že zajtra do toho baru pôjdeme. Ak to bude zaváňať nepríjemnosťami, tak sa na toho Zola zvysoka vykašleme a zbalíme kufre. Tá jeho sestra bola fakt pekná, chodilo mi po rozume, keď som nepokojne zaspával. Ráno sme sa zobudili všetci skoro, aj to len preto, že už o ôsmej bolo strašne sparne. O hodinu sme sa už sácali do vody na jazere neďaleko mesta. Okrem nás tam bolo toľko ľudí, že ak sa chcel človek dostať ku stánku s občerstvením, musel si vystáť dlhý rad. Najlepšie to zhodnotil Lebo, na prd služby, skoro ako v Rusku pred pekárňou. Smiali sme sa a trochu sme zabudli na večer. Deň prebehol ako typický prázdninový, ale postupne sme začali myslieť na to, čo nás čaká. Najhoršie bolo to, že sme nevedeli čo to bude. Do Zolovho podniku sme prišli desať minút pred siedmou. Bolo tam mŕtvo a obsadené len dva stoly. Pri jednom z nich sedel Zolo a Prasačia hlava. Hneď si nás všimli. Zolo vstal a podišiel k nám, zdravím mladí, som rád že idete presne. Kývli sme na pozdrav. Ty kučeravý, choď za čašníkom, nech ti povie čo máš robiť. Karol poslušne odpochodoval za barový pult. Ostali sme dvaja. S Lebom sme nasledovali Zola k jeho stolu, kde sme si sadli oproti nemu a Prasačej hlave. No (to NO, by si fakt mohol odpustiť na začiatku každej vety, lezie mi to na nervy), takže, na to čo ste urobili včera som ochotný zabudnúť, ale moju sestru nechajte na pokoji. Jasné? Nikdy mi nebolo nič jasnejšie a kývol som hlavou, že rozumiem. Koľko máte rokov? Pozreli sme sa na seba. Dvadsať, zaklamal Lebo bez mihnutia oka. Bolo mi to jedno, už od štrnástich mi ľudia typovali oveľa viac a s Lebom sme naozaj vyzerali staršie. No dobre, máte vodičáky?, vypočúval Zolo. Obidvaja sme spoločne ako na pokyn zahlásili: Áno. Zrejme Zolo nie je veľmi komunikatívny typ, pretože hneď na to hodil na stôl zväzok kľúčov s visačkou NISSAN, auto stojí vonku v pasáži. Nebude to nič zložité: zoberiete auto a odveziete sa do Prešova. Na prvej križovatke v meste zastavíte a počkáte kým pri vás nezastaví auto, bude presne také ako to vaše. Pozrel na mňa, šoférovať budeš ty! Otvoríš okno a pôjdeš tam, kde ti povedia. Mali by byť tiež dvaja. Potom im dáte auto a priveziete sa späť na druhom. O polnoci vás tu čakám, takže žiadne hlúposti. Dúfam že vám nemusím pripomínať aby ste dodržiavali rýchlosť. Na všetko sme s Lebom prikyvovali a viseli sme pohľadmi Zolovi na perách. Zolo svoje rečnenie o „bezpečnosti pri práci“ zakončil: a podľa možností, nepozerajte sa do kufra. Kto vie viac ako je treba, je pre mňa nepohodlný. Takže ak vám je všetko jasné, môžete ísť. Nebolo mi jasné asi polovica z toho čo povedal a Lebo mal z toho tiež poriadny guláš, ale zobral som kľúče a vyšli sme von. Jediné čo mi bolo asi jasné, že sa určite nebudem pozerať do kufra. Vošli sme s Lebom do pasáže kde stálo. Bola to dobrá značka, ale to najlepšie má už auto určite za sebou. Len čo sme nasadli, nahodil na mňa Lebo spýtavý pohľad: čo si o tom myslíš? Stočil som kľúčom a motor naskočil, radšej nič. Pozri, povozíme sa, doma mi foter nedal auto len tak a nakoniec povedal predsa, že nám za to aj zaplatí. No to som zvedavý koľko je ochotný zaplatiť za preparkovanie auta, utrúsil pochybovačne Lebo. Nechajme sa prekvapiť, povedal som mu a naznačil nech je ticho. Nechcel som rozmýšľať nad tým, čo to všetko má znamenať. Pomaly sme sa vymotali z mesta a na diaľnici som šliapol na plyn. Chcel som to mať čo najskôr z krku. Lebo si určite myslel to isté. Zapol som rádio aby som na chvíľu odohnal čierne myšlienky.

Onedlho sme preleteli okolo tabule PREŠOV, spomalil som.

Peter Bigoš

Peter Bigoš

Bloger 
  • Počet článkov:  77
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Záhradník Zoznam autorových rubrík:  LondýnPoviedkyPoéziaNa cestáchFotkySúkromnéNezaradenédiary

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu