„Nemáš spoj, nepocestuješ?“

Autor: Peter Bigoš | 21.3.2006 o 1:30 | Karma článku: 4,80 | Prečítané:  1964x

Každý máme svoje potreby. Teda okrem tých „samozrejmých“ ako sú bývanie, jedlo, oblečenie a ostatné komodity, máme aj ďalšie, bez ktorých si svoj život nevieme prestaviť. Niekedy je naozaj jednoduchšie si povedať: „Čo nemáš, nepotrebuješ“. Ale čo si povedať ak príde na: „Nemáš spoj.. nepocestuješ?“

Jednou takou úplne samozrejmou potrebou je dostať sa z bodu A do bodu B. Úplne jednoduchá matematika. Nie vždy je to však také jednoznačné a samozrejmé. Chcete sa napríklad dostať čo najrýchlejšie a najlacnejšie z Británie na Slovensko. Viete aké linky lietajú povedzme do Bratislavy a aké služby môžete od nich očakávať. Teda skoro žiadne, okrem tej časti o bode A a bode B (vlastne aj pri menšej smole, sa z bodu A vôbec nemusíte pohnúť). Nemôžete očakávať od nízko nákladových spoločností veľa, to je prvé pravidlo, ktoré si treba pripomínať pri dlhých hodinách strávených v čakárni.

Raz som pred takým letom čakal už tretiu hodinu na letisku Stanstead a díval sa na lietadlo, ktoré už síce bolo pri termináli, ale obidva motory boli otvorené a celý tím technikov sa ho snažil opraviť. Oznámili nám, že lietadlo má drobnú poruchu a let sa odkladal každých dvadsať minút až na konečné štyri hodiny (aj nejaké drobné). Našťastie tam bolo pár skvelých ľudí, s ktorými som si mohol zanadávať na lacné služby. Jeden bubeník z Desmodu, ktorý meškal práve na svoj koncert a jedna slečna, ktorá meškala na rozlúčku zo slobodou. Tak sme si spoločne pripili na čo najskorší odlet, pri nezabudnuteľnom pohľade na spomínaný tím technikov, ktorí horúčkovito pobehovali sem a tam.

Viem, už v názve by som mohol očakávať nižšie nároky na služby. Veď som ani neočakával viac, predsa len štyri hodiny (a nejaké drobné) sa mi zdali priveľa. Na moje milé prekvapenie o týždeň na to pred spiatočným letom, som s úľavou zistil, že tento krát sa im podarilo skresať meškanie len na tri a pol hodiny.

Pri spomínaných potrebách som mal dnes pocit, že niektorým ľuďom ide asi vážne o život. Pokúšal sa ma o tom presvedčiť šofér autobusu číslo 226. Obyčajne sa vždy niekam ponáhľam a v priebehu jednej minúty sa pozriem na hodinky aj niekoľko krát, pretože autobus sa vlečie. Tentoraz som sa pozeral meravo pred seba. Vodič si to rezal v zákrutách ako sa neodvážili ani piloti F1 v poslednej Malajzijskej veľkej cene. Všimol som si ľudí, ktorí odskakovali od okraja cesty, keď zbadali rútiacu sa červenú obludu. Občas som mal pocit, že úzke uličky a lak na oproti idúcich vozidlách, nášho šoféra pramálo trápi. V hlave sa mi zrodil hrôzostrašný scenár: on sa chce asi zabiť! Hm, možno životná poistka zaručí blahobyt jeho rodine, ale čo my cestujúci? Približne po dvoch desiatkach minút zastavil na jednej zastávke a upozornil nás, že budeme pokračovať o päť až sedem minút. So spolucestujúcimi sme na seba nechápavo pozreli a pokrčili plecami. Pozrel som sa cez zadné okno a usúdil som, že ďalší autobus je v nedohľadne. Podišiel som ku šoférovi a hovorím mu, nech nechá otvorené dvere, že si idem jednu zapáliť. „No problem, boss“, odpovedal a vrátil sa späť ku svojej dvojstránke kriketu v športových novinách. Takže žiadna poistka, len si chcel trochu doplniť všeobecný rozhľad v športe. Nechápavo som pokrútil hlavou a vystúpil som von, na cigaretku na dva ťahy. Každý máme svoje potreby, bohužiaľ tej nikotínovej sa nejako nemôžem zbaviť.

Ostáva mi len niekoľko možností ako si zabezpečiť dochvíľnosť. Jednou je auto s ktorým to ale na Slovensko trvá od 16 do 30 hodín (v závislosti od kofeínu a orientačných schopností). Tu teda stále vedú „low cost“ linky. A priamo v Londýne je auto skôr nevýhodou vďaka denným zápcham takmer všade. Druhou možnosťou je bicykel, s ktorým asi pôjdem na Slovensko jedine tak v autobuse. A aj keď je tento dopravný prostriedok v hlavnom meste Anglicka priam provokačným spôsobom ako sa dostať pri najlepšom do nemocnice, asi mi nič iné neostáva. Možno už len počkať si na lepšie počasie, kedy sa nebudem musieť obávať, že po desiatich minútach jazdy mi omrznú prsty. Takže tu sa naskytá odpoveď na moju otázku, čo s tým ak nemám spoj: počkať si na lepšie počasie a zapriahnuť dvojkolesový skoro bezpečný dopravný prostriedok.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Fiľo: Moja chyba? Ružomberský futbal, mohli sme za to mať veľkú fabriku

Milan Fiľo otvorené rozhovory nezvykne poskytovať.

KULTÚRA

Do Hry o tróny sa vrátila erotika. Inak ide do slepej uličky

Druhá časť novej sezóny priniesla neistý ľúbostný príbeh.


Už ste čítali?