Každý máme svoje potreby. Teda okrem tých „samozrejmých“ ako sú bývanie, jedlo, oblečenie a ostatné komodity, máme aj ďalšie, bez ktorých si svoj život nevieme prestaviť. Niekedy je naozaj jednoduchšie si povedať: „Čo nemáš, nepotrebuješ“. Ale čo si povedať ak príde na: „Nemáš spoj.. nepocestuješ?“
Jednou takou úplne samozrejmou potrebou je dostať sa z bodu A do bodu B. Úplne jednoduchá matematika. Nie vždy je to však také jednoznačné a samozrejmé. Chcete sa napríklad dostať čo najrýchlejšie a najlacnejšie z Británie na Slovensko. Viete aké linky lietajú povedzme do Bratislavy a aké služby môžete od nich očakávať. Teda skoro žiadne, okrem tej časti o bode A a bode B (vlastne aj pri menšej smole, sa z bodu A vôbec nemusíte pohnúť). Nemôžete očakávať od nízko nákladových spoločností veľa, to je prvé pravidlo, ktoré si treba pripomínať pri dlhých hodinách strávených v čakárni.
Raz som pred takým letom čakal už tretiu hodinu na letisku Stanstead a díval sa na lietadlo, ktoré už síce bolo pri termináli, ale obidva motory boli otvorené a celý tím technikov sa ho snažil opraviť. Oznámili nám, že lietadlo má drobnú poruchu a let sa odkladal každých dvadsať minút až na konečné štyri hodiny (aj nejaké drobné). Našťastie tam bolo pár skvelých ľudí, s ktorými som si mohol zanadávať na lacné služby. Jeden bubeník z Desmodu, ktorý meškal práve na svoj koncert a jedna slečna, ktorá meškala na rozlúčku zo slobodou. Tak sme si spoločne pripili na čo najskorší odlet, pri nezabudnuteľnom pohľade na spomínaný tím technikov, ktorí horúčkovito pobehovali sem a tam.
Viem, už v názve by som mohol očakávať nižšie nároky na služby. Veď som ani neočakával viac, predsa len štyri hodiny (a nejaké drobné) sa mi zdali priveľa. Na moje milé prekvapenie o týždeň na to pred spiatočným letom, som s úľavou zistil, že tento krát sa im podarilo skresať meškanie len na tri a pol hodiny.
Pri spomínaných potrebách som mal dnes pocit, že niektorým ľuďom ide asi vážne o život. Pokúšal sa ma o tom presvedčiť šofér autobusu číslo 226. Obyčajne sa vždy niekam ponáhľam a v priebehu jednej minúty sa pozriem na hodinky aj niekoľko krát, pretože autobus sa vlečie. Tentoraz som sa pozeral meravo pred seba. Vodič si to rezal v zákrutách ako sa neodvážili ani piloti F1 v poslednej Malajzijskej veľkej cene. Všimol som si ľudí, ktorí odskakovali od okraja cesty, keď zbadali rútiacu sa červenú obludu. Občas som mal pocit, že úzke uličky a lak na oproti idúcich vozidlách, nášho šoféra pramálo trápi. V hlave sa mi zrodil hrôzostrašný scenár: on sa chce asi zabiť! Hm, možno životná poistka zaručí blahobyt jeho rodine, ale čo my cestujúci? Približne po dvoch desiatkach minút zastavil na jednej zastávke a upozornil nás, že budeme pokračovať o päť až sedem minút. So spolucestujúcimi sme na seba nechápavo pozreli a pokrčili plecami. Pozrel som sa cez zadné okno a usúdil som, že ďalší autobus je v nedohľadne. Podišiel som ku šoférovi a hovorím mu, nech nechá otvorené dvere, že si idem jednu zapáliť. „No problem, boss“, odpovedal a vrátil sa späť ku svojej dvojstránke kriketu v športových novinách. Takže žiadna poistka, len si chcel trochu doplniť všeobecný rozhľad v športe. Nechápavo som pokrútil hlavou a vystúpil som von, na cigaretku na dva ťahy. Každý máme svoje potreby, bohužiaľ tej nikotínovej sa nejako nemôžem zbaviť.
