Možno ešte sľubný večer

Bolo to aj kvôli tomu, že neskôr by som asi nechytil posledný vlak a musel by som sa trmácať cez polovičku mesta v nočnom autobuse. Stretnutie bolo fajn, rozlúčili sme sa s poznámkou, že najbližšie to hádam bude skôr ako po pol roku. V „double-deckeri“ som sa usalašil na poschodí úplne vpredu a pokúšal sa niečo vidieť cez predné sklo. Lenže pred chvíľou začala prietrž mračien, takže som toho veľa nevidel. Neznášam dážď a aj tých hlučných tínedžerov na druhom konci autobusu. Asi mi tu dobrú náladu vždy zmyje z tváre anglický dážď. Oh, do frasa, minul som svoju zastávku. Nič iné mi neostáva len vystúpiť na ďalšej a pešo si to odkráčať k stanici metra. Prehodil som si tašku s digitálom cez plece, nasadil si kapucňu a vystúpil som do nečasu.

V metre bolo napodiv veľa ľudí, ale povedal som si, že ma už nič nerozhádže a ukoristil som si jedno voľné miesto. Letmý pohľad na množstvo spolutrpiteľov v malom vagóne a môžem sa ponoriť do letargie. Zazrel som ale asi tri sedačky vľavo oproti predsa niečo zaujímavé. Vlnivé blond vlasy po plecia, krátky červený svetrík a ružová sukňa s modrými čižmami po kolená. Bože, hranice tunajšej módy nepoznajú medze. Jej tvár som nevidel lebo si ju zakrývala knihou, ktorú viditeľne hltala. Míňali sme stanice, ľudia sa menili, ale „blonďavá“ bola pohrúžená do svojej knihy. Jej tvár som zazrel až po tretej zástavke. V skratke: malý nos a veľké oči, bola pekná, bez prehnaného mejkapu. Možnože aj môj typ, nie som si celkom istý. Po šiestej zastávke si ma všimla a začali sme hrať hru „kto koho prichytí“. Nikdy neviem kto je pri tejto hre víťazom, ale keď sa nám pohľady stretli šiesty raz a ona sa usmiala, povedal som si, že možno tento večer ešte neskončil. Všimol som si, že sa postavila, keď sme prichádzali na stanicu, na ktorej som musel prestúpiť. Možno pôjde tým istým smerom ako ja, dokonca môže byť niekde zo susedstva. Hm, to by bolo na začiatok priveľa dobrých správ, ale je to menej ako pravdepodobné v takej nespočetnej spleti liniek v podzemí takého obra. Na eskalátore sme sa dali do reči. Zistil som, že sa nedostala na nejakú párty, kde mala mať vybavený vstup zdarma ale niekto ju zjavne okašľal a tak jednoducho šla domov. Nastúpili sme na rovnakú linku smerom na sever. Veľmi sympatická babenka, pekný úsmev, veselé oči.. no, ani postava nie je zlá. Volá sa Jenny a matka pochádza zo Švédska, za pár minút som sa dozvedel toľko informácií, že som bol až sám prekvapený. To sa nestáva často a tak som sa jej opýtal či má naponáhlo, že by sme mohli niekam skočiť na drink. Odozva bola priaznivá a tak sme sa dohodli, že vystúpime na najbližšej zastávke. Výber už ani nemohol byť lepší, priamo v centre nočného života veľkomesta – Leicester Square. V každej uličke krčmičky, bary,  diskotéky, nočné „posh“ kluby, kiná, divadlá, kaviarne ale aj kopec podnapitých návštevníkov. Cestou po schodoch sme sa dohadovali do ktorého podniku skočíme, jej znalosti v názvoch klubov a barov ďaleko presahovali tie moje. Dostávali sme sa pomaly na povrch, keď sa začala tvoriť pred nami masa ľudí. To som si mohol myslieť, že nie všetko zase pôjde tak ľahko. Nevadí, pripojili sme sa ku pomaly napredujúcej skupine ľudí a snažil som sa cez niekoľko hláv nakuknúť dopredu, čo sa tam deje.  Asi po troch minútach som to zistil, keď sme sa priblížili k turniketom. Okrem kontrolórov lístkov tam stálo aj niekoľko policajtov, niektorí dokonca aj so psami. To sa mi ešte nestalo, ktovie čo sa tu deje. Nikto nereptal, nikto nenadával, všetci poslušne pomaly napredovali... až na Jenny. Tá sa z ničoho nič otočila a rozbehla späť ku schodom do podzemia. Nevedel som čo sa deje a tak som sa rozbehol za ňou so slovami, že nech počká, veď nemám ani len jej číslo. Ďaleko sa ale nedostala, tesne pred schodmi ju chytil chlap v koženom saku. „Hej čo robíš“, zakričal som naňho a keď som k nim dobehol snažil som sa ju dostať zo zovretia. Hneď na to som dostal niečím tvrdým po hlave, nestihol som sa ani otočiť a už som mal obidve ruky vykrútené za chrbát a počul som cvaknúť kov. „Ste zatknutý!“, bolo prvé čo som rozumel, keď chlap v koženom saku vytiahol preukaz polície.  Bol som ako námesačný, nechápal som za čo a ani som nemal čas nad tým rozmýšľať. Vliekli ma hneď preč pomedzi zazerajúci dav. Ešte som stihol zahliadnuť Jenny v obkľúčení troch ľudí a práve k nej prichádzali dvaja policajti so psami. Potom som strávil 10 zmetených minút v aute polície na ceste k najbližšej policajnej stanici. Počas nej sa mi snažili povedať moje práva, ale po otázke či tomu rozumiem som nemal šajnu o čom mi policajt práve hovoril. Na Polícii som odmietol tlmočníka, veď rozumiem celkom dobre a kým by ho našli, potrvalo by to možno až do rána. Po polhodine formalít ma posadili oproti mikrofónu, za ktorým sedel policajt v uniforme. Začal mi klásť otázky typu či mi je jasné za čo ma zatkli a či viem aké sú moje práva a čo by som im chcel o „tom všetkom“ povedať. Civel som na uniformu a jednoducho som mu povedal, že nemám poňatia. Na začiatok som zatiaľ zatknutý len z titulu napadnutia verejného činiteľa a neskôr sa uvidí... „Čožeee?!“, vyhŕkol som, veď som nemal ani tušenie, že je policajt a vôbec, držal bezdôvodne Jenny ako zločinca a ona asi len nemala lístok (vlastne kvôli tomu by asi neutekala, hm). „Takže lístok, hej?“, uškrnul sa chlap v uniforme. Hneď na to mi povedal, že mala pri sebe toľko drog, že by mohla zásobovať hneď niekoľko klubov na okolí. Mala pri sebe niekoľko gramov trávy, nejaké amfetamíny, cez päťdesiat tabliet extázy, a na to ešte niekoľko gramov koksu. Psy ju zacítili a strašne sa rozbrechali a ona sa tesne po tom rozbehla. A len tak mimochodom, vôbec sa nevolá Jenny. Vyrazil mi dych, čo si asi uvedomoval a nechal ma chvíľu usporiadať si zmätok v hlave. Popravde nie celkom sa mi to darilo a o chvíľu sme pokračovali v rozhovore. Povedal som mu, že som sa s ňou zoznámil v metre a spolu sme prestupovali na stanici Elephant & Castle, pred tým som ju v živote nevidel a už ani nechcem vidieť. Tá krátka chvíľa mi úplne stačila. Do miestnosti vošla ďalšia uniforma a niečo si šeptali otočení ku mne chrbtom. Bezradne som sedel a čakal. Neskôr mi policajt povedal, že Jenny (či ako sa vlastne volá) tiež tvrdila, že sa so mnou zoznámila až v metre a že som nemal o ničom ani len poňatia. Musia si ale najskôr preveriť záznamy kamier v metre a potom sa uvidí čo z toho vyplynie pre mňa. O pol štvrtej ráno pre mňa nakoniec vyplynulo, že som mohol opustiť policajnú stanicu s tým, že si ma ešte v priebehu nasledujúceho týždňa pravdepodobne predvolajú. Takže by som sa mal zdržiavať v meste a neplánovať žiadnu cestu, už vôbec nie do zahraničia. Ešte si overujú moju registráciu na Ministerstve vnútra a ráno budú hovoriť s mojim zamestnávateľom. To som si narobil ... kvôli zoznámeniu sa s milou babenkou. Z ktorej sa ale akosi vykľula dílerka drog. Tak ďakujem, ale neprosím. To si mám dávať pozor na sympatické baby keď som v City? Prišiel som na zastávku aby som si počkal na najbližší nočný autobus. Stáli tam dve tmavovlasé, uzimené (asi) Portugalčanky. Keď som pristúpil, tak sa na mňa usmiali. „*Bugger off!“, hlesol som ich smerom a radšej sa pobral pešo na ďalšiu zastávku. Ony sa za mnou len nechápavo pozerali. Dnes bolo toho na mňa trochu priveľa. Že dílerka, pech. A potom, že nadväzovanie nových známostí obohacuje človeka, dnes som sa obohatil až-až.

 

 

 

 

*zmizni!