Slnko už chvalabohu stratilo na intenzite a obloha sa začína pomaly pýriť. Zobral som ponúkanú fľašu minerálky a v tej chvíli chutila ako živá voda. Únava a horúčava nás trochu zmorila. „Myslím, že toto je skvelé miesto na noc“, povedal som Oliverovi a on len prikývol. Začali sme sa obzerať po malej „opustenej“ farme či nenájdeme nejaké závetrie, kde by sme mohli postaviť stan. Farma bola asi len dvesto metrov eštenezoranéhopoľa od hlavnej cesty. Späť k hraniciam to mohlo byť asi kilometer. Stále s pocitom, že sme ešte doma, v čom nás ubezpečoval kopec so štvorcovým hradom na neďalekom horizonte. Zbadal som pohyb na poli neďaleko od nás. Najprv iba kúdol prachu, neskôr to už bola viditeľne postava človeka... „Čo to je?“, opýtal sa ma kamarát, ktorý je nadiaľku skoro slepý. Vyzeral ako vojak v maskáčoch a rýchlym behom sa k nám blížil. „Ty kokos on má samopal!“, vyletelo zrazu z mojich úst.